Významnou zložkou vedy je vedecký jazyk. Na rozdiel od laického vyjadrovania sa
vedecká komunikácia vyznačuje presným a jednoznačným pomenovaním javov vo forme vedeckých
pojmov (termínov).
Vedecký jazyk síce využíva aj prostriedky prirodzeného jazyka, preberá bežné slová,
ale tie sa presne definujú a vymedzujú. Napríklad slovo dieťa je bežným výrazom, ale vo vede ho napĺňa
psychologický, pedagogický, biologický a sociologický obsah - dieťa ako psychicky a fyzicky sa vyvíjajúci jedinec, ako predmet výchovného pôsobenia, ako člen rodiny a spoločnosti.
Veda si však nevystačí len s výrazmi prirodzeného jazyka, musí si vypracovať a potom používať i vlastné označenia. Takými sú napríklad sebapoňatie, jazyková bariéra, školská zrelosť. Ich význam je presne definovaný a zakotvený, čo pomáha jednoznačnosti vedeckej komunikácie. Mnohé výrazy používané vo vede sú internacionalizmy.
Vo vedeckých textoch opisujúcich kvantitatívny výskum sa vyskytujú aj gramatické zvláštnosti. Vedec často píše o sebe v prvej osobe množného čísla:
Inou zvláštnosťou vedeckých textov je frekventované používanie pasívnych konštrukcií: