Vedecký jazyk

Významnou zložkou vedy je vedecký jazyk. Na rozdiel od laického vyjadrovania sa vedecká komunikácia vyznačuje presným a jednoznačným pomenovaním javov vo forme vedeckých pojmov (termínov). Vedecký jazyk síce využíva aj prostriedky prirodzeného jazyka, preberá bežné slová, ale tie sa presne definujú a vymedzujú. Napríklad slovo dieťa je bežným výrazom, ale vo vede ho napĺňa psychologický, pedagogický, biologický a sociologický obsah - dieťa ako psychicky a fyzicky sa vyvíjajúci jedinec, ako predmet výchovného pôsobenia, ako člen rodiny a spoločnosti.

Veda si však nevystačí len s výrazmi prirodzeného jazyka, musí si vypracovať a potom používať i vlastné označenia. Takými sú napríklad sebapoňatie, jazyková bariéra, školská zrelosť. Ich význam je presne definovaný a zakotvený, čo pomáha jednoznačnosti vedeckej komunikácie. Mnohé výrazy používané vo vede sú internacionalizmy.

Vo vedeckých textoch opisujúcich kvantitatívny výskum sa vyskytujú aj gramatické zvláštnosti. Vedec často píše o sebe v prvej osobe množného čísla:

• V našom výskume sme zistili ... (namiesto v mojom výskume)
• Dospeli sme k záveru, že ... (namiesto dospel som k záveru)

Inou zvláštnosťou vedeckých textov je frekventované používanie pasívnych konštrukcií:

• Hypotézy boli stanové tak, aby .. (namiesto sa stanovili)
• Boli skúmané podsúbory... (namiesto skúmali sme)